Zlatý rez je pojem a princíp, s ktorým sa stretnete aj v matematike, vo vzťahoch medzi úsečkami, architektúre, prírodných vedách (napr. botanike), najčastejšie však v oblasti výtvarného umenia. Stopy po zlatom reze možno badať napr. v egyptských pyramídach. Je možné, že už Pythagoras alebo jeho žiaci poznali jeho princíp, keďže zlatý rez pravdepodobne používali pri konštrukcii pentagramu a ďalších geometrických útvarov. Prvý, kto jednoznačne definoval zlatý rez, bol Euklides vo svojom diele Základy (okolo roku 300 pred Kristom). Zlatý rez nazval ako „krajný a stredný pomer“. V roku 1509 Luca Pacioli vo svojom diele Divina Proportione skúmal zlatý rez z pohľadu matematiky, umenia a metafyziky. Kniha bola ilustrovaná samotným Leonardom da Vincim.

Prečo rez? A prečo zlatý?
Slovom „zlatý“ sa rozumie ideálny. Slovo „rez“ zase označuje myslenú priamku alebo miesto, kde sa tieto priamky určujúce proporcie kompozície diela stretávajú. Kompozícia výtvarného diela zodpovedá momentálnym, dobovým zásadám ideálu krásy. Jednoduchá definícia zlatého rezu by teda mohla znieť tak, že zlatý rez je taký kompozičný princíp, ktorý rieši harmonické vzťahy, alebo harmonickým (súladným) spôsobom vzťahy jednotlivých zložiek diela, a to tak, aby sa čo najbližšie priblížili k tomu ideálu krásy, ktorý sa pokladá za platný v tom období, keď dielo vzniká. Boli obdobia, keď ideálom krásy bola kompozícia na stredovú os – symetria. Napríklad v renesancii bolo cieľom, aby bolo dielo upokojujúce, preto prišiel vhod princíp geometricky vyváženej kompozície, napr. na stredovú os alebo trojuholník či kruh. V baroku bol už iný ideál, už sa nekomponovalo na stred. Zdôrazňoval sa dynamizmus, kompozícia upozorňovala na rôzne krivky, expresívny výraz, teatrálne gestá. V starovekom Grécku bol ideál krásy taký, že proporcie ľudského tela na soche, napríklad Afrodity alebo Venuše, opakovali sedemkrát veľkosť hlavy, aby proporcia tela bola v rámci tohto ideálu. V priebehu vekov, ako sa vyvíjalo umenie, prišla aj fáza, kedy sa využíval aj zlatý rez. To bolo vtedy, keď umelci odpozorovali, že najzákladnejšie estetické princípy už boli v prírode vymyslené. Presnejšie princípy harmonických vzťahov a ich proporcií. Boli takí, čo vedeli odvodiť z rôznych stebiel, rastlín a iných prírodných úkazov, že príroda sama si rozvrhla vzťahy medzi veľkosťou, dĺžkou jednotlivých prvkov toho objektu a práve tieto vzťahy vyhovujú ľudskému vnímaniu. Z tohto sa potom vyvodili princípy kompozície do teoretických modelov, ktoré zovšeobecnili odpozorované poznatky. Tak vznikol princíp, ktorý sa dá vyjadriť dokonca aj číselne. Princíp zlatého rezu nebol odvodený z maliarskych diel, ale z rôznych prírodných úkazov.

Ako sa dá zlatý rez definovať číselne?
Zlatý rez, zlatý podiel alebo božský rez (lat. sectio divina) je iracionálne číslo s mnohými zaujímavými vlastnosťami. Geometrické tvary odvodené od tohto čísla sa v európskej kultúre považujú za esteticky veľmi príťažlivé a mnohé geometrické proporcie v prírode sú odvodené práve od tohto čísla. Označuje sa gréckym písmenom φ (menej často aj písmenom τ) a rovná sa približne 1,618034.

Ako striktne treba dodržiavať zlatý rez?
V dnešnej dobe už môžeme voľnejšie pozerať na ustálené princípy a zákonitosti. Poučky, ktoré platili, sa vzťahujú predovšetkým na dejiny umenia. Súčasnosť prináša obrovskú voľnosť, nezávislosť v prístupe k tradičným kompozičným prístupom. Znalosti tradičných kompozičných princípov sú však prospešné a môžu byť užitočné vždy vtedy, keď autor chce tvoriť v duchu najlepších maliarskych tradícií, kedy kompozičné princípy boli kostrou vzácnych diel. Na to, aby sa princíp zlatého rezu zámerne kreatívne porušil, ho treba poznať. Pri zlatom reze ide o harmonické vzťahy v kompozičných proporciách diela. To znamená, že sa pri kompozícii skúma, čo je ešte možné pokladať za harmonické vzťahy a čo už nie. V modernom umení sa často vyskytuje „ideál” zámernej deformácie, nesúmernosti a pokladá sa to za správne. V grafike je veľmi časté, že si umelci zámerne volia rôzne predmety zdôrazňujúce nepeknosť, disharmóniu, na ktorých môžu vyjadriť pocit napätia či drámy. Z toho vidno, že pojmy harmonický tvar alebo proporcia, vzťah, sú pojmy relatívne. Na všetko, na formu stvárnenia, sa treba pozerať vždy až vo vzťahu k námetu. Vďaka overeným pomerom je možné pri kompozícii postupovať tak, aby sa niečím nepodstatným „neprehlušilo“ to podstatné. Aby jeden fragment nekonkuroval prvku, ktorý má byť hlavným námetom. Je dôležité poznať, čo má v kompozícii dominovať, a potom to umiestniť tak, aby to vytváralo zlatý rez. Len málokedy je vhodné komponovať na stredovú os. Obidve strany myslenej stredovej osi by potom mali byť rovnocenne „ťažké”. Preto je ideálne umiestňovať nosné vertikály do myslenej priamky na zlatom reze a tú dať do vzťahu k horizontu prostredia. Dôležitá vec je, že umenie je založené na kontrastoch. Môže to byť nielen kontrast čiernej a bielej, alebo kontrast farebný. Môže to byť aj kontrast tvarový, či kontrast vo voľbe motívu. Vzájomný kontrast by však mal byť primeraný. Len v kontraste totiž vyniká krása. Ak je niečo v kompozícii približne rovnaké, to je nedostatkom kontrastu, čo je častokrát hrubá kompozičná chyba. Kontrast má byť výrazný, aby účinkoval ako estetická kategória.

Tretinový princíp
Pri kompozícii sa veľmi často používa celkom jednoduchý princíp – najdôležitejší prvok sa umiestňuje v tretine obrazu. Toto pravidlo – ako všetky pravidlá pri kompozícii – netreba brať celkom doslova. Ak platí, že kompozícia má byť rozdelená na tretiny, znamená to zhruba na tretiny. Nemusí to byť nejaká mimoriadna presnosť.

Zdroj:
www.fotoam.szm.sk/kompozicia/ (upravené, krátené)